Štefan JANŠÁK sa narodil 14. septembra 1886 v maloroľnícko-remeselníckej rodine v Osuskom na Záhorí. Vyštudoval Vysokú školu technickú v Brne, kde v roku 1914 získal titul inžiniera. Po 1. svetovej vojne sa významne podieľal na jej politickom živote (zúčastňoval sa mierových rokovaní s Maďarskom). Vďaka Jánovi Eisnerovi, ktorý v tomto období prichádza na Slovensko, sa Š. Janšák začína aktívne venovať archeológii. V rokoch 1948-1957 externe prednášal archeológiu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, v rokoch 1956-1960 pôsobil aj na Vysokej škole pedagogickej. Výrazne sa angažoval aj v živote archeologickej obce. Od založenia Slovenskej archeologickej spoločnosti pri SAV až do svojej smrti bol jej predsedom. Svojimi aktivitami sa trvalo zapísal do dejín archeologického bádania na Slovensku. Ako prvý zameral a zdokumentoval viaceré hradiská po celom Slovensku. Svoje príspevky pravidelne publikoval na stránkach Sborníka MSS či samostatných monografií. Za všetky treba vyzdvihnúť Praveké sídliská s obsidiánovou kultúrou na východnom Slovensku (1935), Staré osídlenie Slovenska (1938), Predveké Slovensko (1948). Známe sú i jeho popularizačné i esejistické práce – Lovci hlinených perál (1930) či Robotník v službách vedy (1953). Vedecká činnosť Š. Janšáka sa však neobmedzovala len na archeológiu – orientoval sa aj histórii, historickej geografii, biografii a národnému hospodárstvu. Za svoje aktivity sa mu dostalo mnohých ocenení – v roku 1930 sa stal rytierom (neskôr dôstojníkom) francúzskej Čestnej légie. Posmrtne mu bol udelený Rad T. G. Masaryka III. triedy. Štefan Janšák zomrel 8. apríla 1972 v Bratislave.
Zdroje:
- R. Bača: Spomienka na Štefana Janšáka. Záhorská esej k 130. výročiu narodenia. Zborník Záhorského múzea v Skalici 8, 2017, s. 108-131.
- B. Polla: Za Štefanom Janšákom. Slovenská archeológia 20, 2, 1972, s. 453-456.